Kdesi medzi zelenými lúkami a tichými lesmi tiekla pokojná riečka menom Riečka Šepotka. Jej voda jemne zurčala, skákala cez kamienky a rozprávala si príbehy s rybkami.
Neďaleko pri nej býval Hnevák.
Hnevák bol malý červený škriatok, ktorý predstavoval hnev. Nebol zlý, ale veľmi rýchlo sa nahneval. Keď sa mu niečo nepáčilo, dupol nohou tak silno, až sa rozlietalo lístie.
„Prečo je všetko také nespravodlivé?!“ zlostil sa jedného rána, keď mu vietor odfúkol jeho obľúbený klobúčik.
„Som najnahnevanejší škriatok na svete!“
Od zlosti sa jeho tvár zafarbila ako malina a ruky sa mu triasli.
Riečka Šepotka ho pozorovala.
„Ahoj, Hnevák,“ zašumela jemne.
„Nehovor so mnou!“ odvrkol.
„Vidím, že ťa navštívil veľký hnev.“
„Navštívil? Veď ja SOM hnev!“
Riečka sa zasmiala.
„Aj tak sa s ním môžeš naučiť pracovať.“
Hnevák nechápal.
„Ako môžem pracovať s hnevom, keď ma celý zaplaví?“
„Poď so mnou a ukážem ti niečo zaujímavé.“
Spoločne sa vybrali k malému jazierku v horách. Bola zima a voda v jazierku sa premenila na pevný ľad.
„Pozri sa,“ povedala riečka.
Hnevák zaklopal na ľad.
„To je zvláštne. Voda sa nehýbe!“
„Keď je veľmi chladno a teplota klesne na 0 °C alebo menej, voda sa mení na ľad.“
„Naozaj?“
„Áno. A keď sa oteplí nad 0 °C, ľad sa začne topiť a zmení sa späť na vodu.“
Hnevák chvíľu premýšľal.
„Takže voda dokáže meniť svoju podobu?“
„Presne tak.“
„A čo to má spoločné s hnevom?“
Riečka sa usmiala.
„Veľmi veľa. Keď sa nahneváš, tvoje pocity sú niekedy ako zamrznutý ľad. Sú tvrdé, napäté a nehýbu sa.“
Hnevák sa zamyslel.
To znelo presne ako on.
Riečka ho odviedla ďalej po svojom toku.
„Pozri na mňa. Som stále voda. Niekedy tečiem pomaly, inokedy rýchlo. Ale vždy si nájdem cestu.“
„Ja si cestu nenájdem. Ja kričím.“
„A pomáha to?“
Hnevák chvíľu mlčal.
„Nie veľmi.“
„Skús niečo iné. Keď sa nabudúce nahneváš, najprv sa zastav.“
„A potom?“
„Trikrát sa pomaly nadýchni. Pomenuj svoj pocit. Povedz si: Som nahnevaný.“
„To znie jednoducho.“
„Jednoduché veci bývajú často najsilnejšie.“
O pár dní neskôr sa Hnevák hral pri lese. Staval vežu z kamienkov.
Vtom okolo prebehla veverička a veža sa zrútila.
„NIEEEE!“
Už cítil, ako v ňom rastie veľká červená búrka.
Chcel kričať.
Chcel dupať.
Chcel sa hnevať na celý svet.
Potom si však spomenul na riečku.
Zastavil sa.
Raz sa nadýchol.
Dvakrát.
Trikrát.
„Som nahnevaný,“ povedal nahlas.
A stalo sa niečo zvláštne.
Hnev nezmizol.
Ale prestal byť obrovskou búrkou.
Zmenil sa na pokojnejší prúd.
Stále tam bol, ale už ho neovládal.
„To funguje!“ zvolal prekvapene.
Večer prišiel k riečke.
„Mala si pravdu!“
„Naozaj?“
„Môj hnev sa nezmenšil úplne. Ale zmenil sa na niečo, čo dokážem riadiť.“
Riečka spokojne zašumela.
„Presne o tom to je. Hnev nie je nepriateľ. Je to pocit, ktorý nám niečo hovorí. Keď ho pochopíme, môže sa z neho stať pokojný prúd, ktorý nás vedie správnym smerom.“
Hnevák sa usmial.
Odvtedy sa už nehnevával menej než ostatní.
Ale naučil sa, že aj tie najväčšie pocity sa dajú premeniť na niečo pokojné a užitočné.
A vždy, keď sa v ňom začala dvíhať búrka, počul v diaľke šepot riečky:
„Dýchaj. Zastav sa. A nechaj svoje pocity plynúť ako voda.“
A tak sa z Hneváka stal najpokojnejší škriatok široko-ďaleko.
Koniec.
