V malom domčeku na konci slnečnej ulice bývalo dievčatko menom Ema. Mala kučeravé vlásky, obľúbeného plyšového zajačika a veľký úsmev. No jedného rána jej úsmev akosi zmizol.
Bol totiž jej prvý deň v škôlke.
Ema sedela na posteli, pevne objímala zajačika a cítila, ako jej srdiečko bije rýchlejšie než zvyčajne.
„Mami, čo ak si nenájdem kamarátov?“ zašepkala.
„A čo ak nebudem vedieť, kde sú hračky?“ dodala o chvíľku.
Mamička si sadla vedľa nej a pohladila ju po vlasoch.
„Vieš, Ema, strach je ako malý obláčik,“ povedala. „Keď stretneš niečo nové, niekedy sa objaví. Ale keď urobíš prvý krôčik, začne sa pomaly rozplývať.“
Ema prikývla, ale obláčik strachu sa jej stále vznášal v brušku.
Keď prišli pred škôlku, počula smiech detí, hudbu a veselé hlasy. Namiesto radosti však cítila, ako sa jej nohy nechcú pohnúť.
Vtom sa vedľa nej objavil zvláštny motýľ.
Mal krídla zlaté ako ranné slnko a na každom krídle sa trblietala malá hviezdička.
„Ahoj, Ema,“ povedal milým hlasom.
„Ty vieš moje meno?“ prekvapene sa spýtala.
„Samozrejme. Som Motýľ Odvahy. Lietam za deťmi, ktoré sa trošku boja nových vecí.“
Ema sa usmiala.
„Ja sa nebojím trošku,“ priznala. „Ja sa bojím veľmi.“
Motýľ sa zasmial.
„To je v poriadku. Vieš, odvaha neznamená nemať strach. Odvaha znamená urobiť krok dopredu, aj keď sa trošku bojíš.“
Ema sa nad tým zamyslela.
Možno by predsa len mohla skúsiť vojsť dnu.
Urobila jeden malý krok.
Potom druhý.
A ešte tretí.
Obláčik strachu v jej brušku bol zrazu o niečo menší.
Vo vnútri našla farebnú triedu plnú stavebníc, kníh a obrázkov. Pani učiteľka ju privítala s úsmevom.
„Ahoj, Ema! Sme radi, že si prišla.“
Pri stolíku sedelo dievčatko s vrkôčikmi.
„Chceš si so mnou kresliť?“ opýtalo sa.
Ema sa najprv hanbila, ale potom si spomenula na Motýľa Odvahy.
„Dobre,“ odpovedala ticho.
Po chvíli už kreslili dúhu, hrad aj draka s piatimi ponožkami.
Neskôr si Ema postavila vežu zo štyridsiatich kociek, zaspievala pesničku s ostatnými deťmi a objavila obrovský kútik plný plyšákov.
A viete čo?
Na svoj strach skoro úplne zabudla.
Keď si poobede prišla mama po Emu, našla ju usmiatu a veselú.
„Aký bol deň?“ spýtala sa.
Ema sa zamyslela.
„Ráno som sa bála,“ povedala. „Ale potom som zistila, že každý nový začiatok je trochu ako zatvorená kniha. Keď ju otvoríš, čakajú v nej nové príbehy.“
Mamička ju objala.
A nad škôlkou práve preletel zlatý Motýľ Odvahy.
Zdalo sa, akoby jej žmurkol na pozdrav.
Odvtedy Ema vedela, že strach sa môže objaviť vždy, keď príde niečo nové.
Ale vedela aj niečo ešte dôležitejšie.
Odvaha nie je neprítomnosť strachu. Odvaha je urobiť prvý krok aj napriek nemu.
