Vysoko nad krajinou, medzi sivými zimnými oblakmi, žila malá snehová vločka menom Snehulka. Bola nádherná, trblietala sa na slnku a milovala zimu.
Jedného dňa sa zniesla na zamrznuté jazero. Tam stretla veľký kus ľadu, ktorý sa volal Ľadko.
„Ahoj, Ľadko!“ pozdravila ho Snehulka. „Ty si vlastne z vody, však?“
„Presne tak,“ usmial sa Ľadko. „Keď je dostatočne chladno, voda sa zmení na ľad.“
„A kedy sa to stane?“ zaujímalo vločku.
„Keď teplota klesne na 0 °C alebo menej, voda začne zamŕzať a mení sa na ľad,“ vysvetlil Ľadko.
Snehulka obdivne zažiarila.
„Takže jazero bolo kedysi tekuté?“
„Áno,“ prikývol Ľadko. „Na jeseň bolo plné vody. Potom prišla zima, teplota klesla na nulu a voda postupne zamrzla.“
Dni plynuli a slnko začalo svietiť čoraz silnejšie. Prišla jar.
Snehulka si všimla, že na povrchu Ľadka sa objavujú malé kvapôčky.
„Čo sa deje?“ zľakla sa.
„Neboj sa,“ zasmial sa Ľadko. „Slniečko ma zohrieva. Keď sa ľad ohreje na 0 °C a viac, začne sa topiť a mení sa späť na vodu.“
„Takže sa nestratíš?“ spýtala sa.
„Vôbec nie! Len zmením podobu. Namiesto pevného ľadu budem opäť tekutá voda.“
Snehulka sa zamyslela.
„To znamená, že voda môže byť raz ľad a raz voda?“
„Presne tak,“ odpovedal Ľadko. „Je to ako prezliekanie do rôznych kabátov. Keď je zima, voda si oblečie ľadový kabát. Keď sa oteplí, kabát si vyzlečie.“
Každým dňom bolo teplejšie. Ľadko sa zmenšoval a zmenšoval, až sa z neho stala čistá voda.
„Ahoj, Snehulka!“ ozval sa hlas z jazera.
„Ľadko? To si ty?“
„Samozrejme! Teraz som opäť voda. A možno sa budúcu zimu zmením na ľad znova.“
V tom chvíľu zasvietilo slnko aj na Snehulku. Cítila, ako sa pomaly topí.
„Myslím, že aj ja sa mením na vodu,“ zasmiala sa.
„Vitaj v kolobehu vody!“ zavolal Ľadko.
A tak sa malá vločka naučila veľké tajomstvo. Nič sa nestráca. Voda sa len neustále mení podľa toho, aká je teplota.
Odvtedy sa už nebála topenia. Vedela, že každá kvapka môže jedného dňa opäť zamrznúť na ľad alebo sa premeniť na krásnu snehovú vločku.
A tak sa kolobeh vody veselo točil ďalej.
Koniec.
