Tajomstvo Zúbkového kráľovstva
Lili a Sofi sedeli večer v kúpeľni a chystali sa spať.
Lili už mala na kefke malú kvapku zubnej pasty a poctivo si čistila zuby.
Šuch-šuch. Šuch-šuch.
Sofi však stála pred zrkadlom, kefku držala v ruke a zamyslene na ňu pozerala.
„Musím si ich dnes naozaj umyť?“ spýtala sa.
Lili prestala čistiť.
„Samozrejme.“
„Ale umývala som si ich včera!“
Lili sa rozosmiala.
„Veď si sa aj včera umývala a dnes si sa umyla znova.“
Sofi sa zamračila.
„To je niečo iné.“
„A navyše,“ pokračovala, „moje zuby vôbec nie sú špinavé. Pozri!“
Vycerila zuby do zrkadla.
„Sú úplne biele!“
Vtom sa z pohárika s kefkami ozvalo tiché:
„Ehm... ehm...“
Dievčatá stíchli.
„Počula si to?“ zašepkala Sofi.
„Ehm... keby ste sa na tie zuby pozreli trochu bližšie, možno by ste zmenili názor.“
Spoza modrej zubnej kefky vykukla maličká zelená čiapka.
A potom brada.
A nakoniec celý Múdry škriatok.
„Škriatok!“ potešila sa Lili.
„Prišiel si nám ukázať ďalšie tajomstvo?“
Škriatok sa usmial.
„Presnejšie povedané... jedno veľmi malé tajomstvo.“
Vytiahol z vrecka zlatú lupu.
„Tentoraz sa totiž musíme zmenšiť.“
„Ako veľmi?“ spýtala sa Sofi.
„Tak veľmi, aby jeden zub vyzeral ako hora.“
Sofi sa konečne zatvárila zaujato.
„Tak to chcem vidieť!“
Škriatok zdvihol lupu.
„Zúbková lupa, ukáž nám svet, ktorý očami nevidíme!“
Zlaté svetlo zaplnilo kúpeľňu.
FÍÍÍ!
Lili a Sofi sa začali zmenšovať.
Menšie...
ešte menšie...
až boli také maličké, že štetinky zubnej kefky vyzerali ako obrovské stromy.
Pred nimi sa týčila obrovská biela hora.
„To je... môj zub?“ vykríkla Sofi.
„Presne tak,“ povedal škriatok.
„Vitajte v Zúbkovom kráľovstve.“
Dievčatá kráčali po hladkom povrchu zuba.
Aspoň spočiatku sa im zdal hladký.
Po chvíli Lili zastala.
„Fuj! Čo je toto?“
Pred nimi ležala lepkavá vrstva plná kúskov jedla.
Bol tam omrvinkový balvan, kúsok banánu a dokonca niečo, čo veľmi pripomínalo čokoládovú sušienku.
Sofi sa začervenala.
„Tú som mala poobede.“
Spoza omrvinky sa zrazu ozvalo:
„Jupííí! Ďalšia hostina!“
Dievčatá sa prikrčili.
Spod kúskov jedla povyliezali malé guľaté potvorky.
Jedna mala prilbu z cukrovej kocky.
Druhá niesla lyžicu.
Tretia tlačila vozík plný sladkých omrviniek.
„Kto ste?“ spýtala sa Lili.
Najväčšia potvorka sa uklonila.
„My sme baktérie!“
„Baktérie?“ zhrozila sa Sofi.
Múdry škriatok prikývol.
„V ústach žije veľa rôznych baktérií. Nie všetky sú zlé. Ale niektoré veľmi rady využijú zvyšky jedla, ktoré zostanú na zuboch.“
Potvorka s cukrovou prilbou už medzitým objavila sladkú omrvinku.
„Cukor!“ zvolala.
Ostatné baktérie sa k nej rozbehli.
„Hostina! Hostina!“
Lili sledovala, ako sa pustili do jedla.
„A čo potom urobia?“
Škriatok zvážnel.
„Pozrite.“
Keď baktérie spracovali cukor, okolo nich sa začali objavovať malé kyslé kvapôčky.
Jedna kvapka dopadla na bielu zubnú horu.
Cŕŕŕk!
„Čo to bolo?“ vyľakala sa Sofi.
„Kyselina,“ vysvetlil škriatok. „Niektoré baktérie pri spracovaní cukrov vytvárajú kyseliny. A tie môžu postupne narúšať tvrdý povrch zuba.“
„Ale zub je predsa tvrdý!“ namietla Lili.
„Veľmi tvrdý,“ prikývol škriatok. „Jeho vonkajšia vrstva sa volá zubná sklovina. Je to najtvrdšie tkanivo v ľudskom tele. Ale ani ona nie je nezničiteľná.“
Sofi pohladila bielu zubnú horu.
„Takže tie malé potvorky dokážu pokaziť aj toto?“
„Ak majú dosť času a často dostávajú cukor, môžu prispieť k vzniku zubného kazu.“
Vtom sa ozval obrovský rachot.
BUM!
V povrchu zuba sa otvorila tmavá jaskyňa.
Z nej vyletel čierny obláčik.
„Čo je to?“ vykríkla Sofi.
Múdry škriatok ukázal na dierku.
„Zubný kaz.“
„Musíme ho zastaviť!“ zvolala Lili.
„Ale ako?“ spýtala sa Sofi.
Vtom sa zem zatriasla.
Škriatok sa usmial.
„Myslím, že prichádza pomoc.“
Z diaľky sa ozvalo:
ŠUCH!
ŠUCH!
ŠUCH!
Spoza zubnej hory sa vynoril obrovský les bielych štetín.
„ZUBNÁ KEFKA!“ vykríkla Sofi.
Kefka sa prehnala ponad zub.
ŠUCH-ŠUCH!
Baktérie začali utekať.
„Ústup!“
„Zachráňte cukor!“
„Pozor na štetiny!“
Jedna baktéria sa držala banánovej omrvinky, ale kefka ju spolu s ňou zmietla preč.
Sofi sa smiala.
„Tak preto si čistíme zuby!“
„Presne,“ povedal škriatok. „Čistením odstraňujeme zubný povlak – lepkavú vrstvu, v ktorej sa baktériám dobre darí.“
Lili si všimla, že po zube tečie biela penivá rieka.
„A čo zubná pasta?“
Škriatok do nej namočil prst.
„Mnohé zubné pasty obsahujú fluorid. Ten pomáha sklovine odolávať kyselinám a podporuje jej opravu po malých útokoch.“
„Takže pasta dáva zubom brnenie?“ spýtala sa Sofi.
„To je celkom dobré prirovnanie,“ zasmial sa škriatok. „Nie je to neviditeľný pancier, ale fluorid naozaj pomáha zuby chrániť.“
Kefka pokračovala v práci.
Zľava doprava.
Zhora nadol.
Po predných zuboch.
Po zadných zuboch.
Aj po miestach, na ktoré Sofi pri rýchlom čistení často zabúdala.
„Aha!“ ukázala Lili. „Vzadu sa schovávajú ďalšie baktérie!“
„My tu nie sme!“ zakričala jedna spod omrvinky.
ŠUCH!
Kefka ju okamžite zmietla.
Dievčatá pokračovali ďalej a dostali sa do úzkej uličky medzi dvoma zubami.
Kefka sa snažila dostať dovnútra.
Ale jej štetinky boli príliš veľké.
V škáre zostal malý kúsok jedla.
Dve baktérie sa za ním spokojne schovali.
„Ha-ha!“ smiali sa. „Sem sa kefka nedostane!“
Sofi sa zamračila.
„To nie je fér.“
Múdry škriatok sa usmial a vytiahol z vrecka tenké biele lano.
„Preto existuje ešte jeden pomocník.“
„Lano?“
„Zubná niť.“
Spustili ju medzi zuby.
FŔŔŔK!
Niť prešla cez úzky priestor a uvoľnila zvyšky, ku ktorým sa kefka nedostala.
Baktérie utekali preč.
„Takže nestačí umývať iba to, čo vidíme,“ povedala Lili.
„Správne. Zuby majú veľa miest, kde sa môže povlak ukryť.“
Vtom začalo celé Zúbkové kráľovstvo žiariť.
Zuby boli opäť čisté a hladké.
Ale Sofi si spomenula na tmavú jaskyňu, ktorú videli predtým.
„Škriatok?“
„Áno?“
„Keď už vznikne veľká diera v zube, dokáže ju kefka opraviť?“
Škriatok pokrútil hlavou.
„Nie. Kefka nám pomáha kazu predchádzať, ale keď už vznikne skutočný kaz, treba navštíviť zubára. Ten vie zub skontrolovať a podľa potreby opraviť.“
Sofi sa zamyslela.
„Takže zubár nie je strašidlo.“
„Zubár?“ zasmial sa škriatok. „Zubár je skôr opravár Zúbkového kráľovstva.“
Zrazu sa ozvalo:
CINK!
Zlatá lupa sa rozžiarila.
„Čas vrátiť sa domov,“ povedal škriatok.
FÍÍÍ!
Zubná hora sa začala zmenšovať.
Obrovské štetiny kefky boli čoraz menšie.
A o chvíľu stáli Lili a Sofi opäť vo svojej kúpeľni.
Sofi sa pozrela do zrkadla.
Vycerila zuby.
Navonok vyzerali presne ako predtým.
Biele a čisté.
Ale teraz už vedela, že existuje aj svet, ktorý očami nevidí.
Vzala kefku.
Vytlačila na ňu zubnú pastu.
A začala:
Šuch-šuch.
Šuch-šuch.
Tentoraz však nevynechala zadné zuby.
Ani tie pri ďasnách.
Lili sa na ňu usmiala.
„Myslela som, že si si zuby umývala včera.“
Sofi na chvíľu prestala.
„To bolo včera.“
A pokračovala v čistení.
Múdry škriatok sedel na poličke a spokojne kýval nohami.
„Pamätajte,“ povedal. „Najväčšie nebezpečenstvá nemusia byť vždy veľké. Niekedy sú také maličké, že ich ani nevidíme.“
Potom luskol prstami a pomaly zmizol v zlatom obláčiku.
Sofi sa ešte raz pozrela na svoje zuby.
Predstavila si biele Zúbkové kráľovstvo, kefkové lesy a baktérie utekajúce pred obrovskými štetinami.
A potichu zašepkala:
„Dnes žiadna hostina, potvorky.“
Lili sa rozosmiala.
A z kúpeľne sa ešte chvíľu ozývalo:
Šuch-šuch.
Šuch-šuch.
Pretože dve malé objaviteľky už vedeli, že zubná kefka nie je iba kefka.
Každé ráno a každý večer sa z nej stáva strážca ich vlastného Zúbkového kráľovstva.
