Jedného krásneho jesenného rána sa na vysokom javore hojdalo tisíce farebných listov. Medzi nimi bol aj malý javorový lístok menom Javorko. Celé leto veselo šumel vo vetre, chytal slnečné lúče a pomáhal svojmu stromu rásť.
No teraz si všimol niečo zvláštne.
Jeho zelená farba sa pomaly menila na zlatú, oranžovú a červenú. Aj ostatné lístky okolo neho sa začali meniť.
„Čo sa to deje?“ opýtal sa prekvapene.
Vedľa neho zašumela stará vetvička.
„Prichádza jeseň, Javorko. Čoskoro sa vydáš na svoj posledný tanec vetra.“
„Posledný tanec?“ zľakol sa lístok. „Kam potom zmiznem?“
Odpoveď však nedostal. A tak sa rozhodol nájsť ju sám.
Vtom priletel jemný jesenný vietor.
„Poď so mnou, Javorko,“ zašepkal.
Lístok sa odpojil od vetvičky a prvýkrát v živote sa vzniesol do vzduchu. Krúžil nad lesom, lúkami aj potokom.
„Vietor,“ spýtal sa, „prečo stromy na jeseň zhadzujú listy?“
Vietor sa usmial.
„Pozri sa okolo seba.“
Javorko si všimol, že dni sú kratšie a slnko svieti slabšie než v lete.
„Stromy potrebujú počas zimy šetriť energiu,“ vysvetlil vietor. „Keď je menej slnka, nedokážu si vyrobiť toľko potravy. Preto sa pripravia na dlhý zimný odpočinok.“
„Takže stromy spia?“ opýtal sa Javorko.
„Presne tak. Nie celkom ako ľudia, ale odpočívajú. Ich rast sa spomalí a čakajú na jar.“
Javorko letel ďalej a pristál pri starej múdrej sove.
„Pani sova, a prečo listy menia farbu?“
Sova si upravila perie.
„Počas leta sú listy plné zelenej farby nazývanej chlorofyl. Tá pomáha zachytávať slnečné svetlo. Keď však prichádza jeseň, strom ju prestane vytvárať a ukážu sa ostatné farby, ktoré boli v listoch ukryté celý čas.“
Javorko sa prekvapene pozrel na svoje nádherné oranžové okraje.
„Takže som bol farebný už dávno?“
„Áno,“ zasmiala sa sova. „Len si to ešte nevidel.“
Neskôr vietor odniesol Javorka až na lesnú cestičku.
Tam už ležalo množstvo ďalších listov.
„Aha!“ zvolal Javorko. „Tak tu miznú listy!“
Vedľa neho sa ozval starý dubový list.
„Nie celkom. Toto nie je koniec nášho príbehu.“
„Nie?“
„Počas zimy sa pomaly rozložíme a vrátime živiny späť do pôdy. Na jar ich stromy použijú na rast nových listov.“
Javorko sa zamyslel.
„Takže aj keď spadnem na zem, stále pomáham stromu?“
„Presne tak.“
Vietor naposledy jemne zafúkal.
Javorko sa pokojne usadil medzi ostatnými listami.
Už sa nebál.
Vedel, že stromy nezomierajú. Len zaspávajú, aby si oddýchli pred ďalšou jarou.
A vedel aj to, že každý list má svoju úlohu. Dokonca aj po svojom poslednom tanci vetra.
Keď sa o niekoľko mesiacov oteplilo a prvé jarné lúče zobudili les, na javore sa objavili nové zelené púčiky.
A niekde hlboko v pôde bol aj malý kúsok Javorka, ktorý pomáhal novým listom začať ich vlastné dobrodružstvo.
A tak sa kolobeh prírody začínal znova.
