Jedného večera sa Lili a Sofi pozerali z okna svojej izby.
Na oblohe svietil veľký okrúhly Mesiac.
„Lili,“ zašepkala Sofi, „prečo Mesiac svieti?“
Lili sa zamyslela.
„Možno je vo vnútri obrovská žiarovka.“
„Alebo tisíc lampášov!“ zasmiala sa Sofi.
Vtom sa ozvalo známe:
„He-he-he...“
Za oknom sedel múdry škriatok.
„Vidím, že vás trápi ďalšia veľká otázka.“
„Áno!“ zvolali sestry.
„Poďte, ukážem vám tajomstvo Mesiaca.“
Škriatok mávol paličkou.
Zrazu sa všetci traja ocitli na chrbte obrovskej lietajúcej sovy.
Sova ich vyniesla vysoko nad oblaky.
Leteli ponad lesy.
Ponad rieky.
Ponad mestá.
Až dorazili k Mesiacu.
Bol oveľa väčší, než si predstavovali.
A navyše...
Usmieval sa.
„Vitajte!“ pozdravil ich Mesiac.
„Naozaj svietiš sám od seba?“ opýtala sa Sofi.
Mesiac sa rozosmial.
„To si myslí veľa detí.“
„Ale pravda je iná.“
Vtom sa obloha rozžiarila.
Na druhej strane vesmíru sa objavilo veľké zlaté Slnko.
Svietilo tak silno, že všetko okolo žiarilo.
„Pozrite,“ povedal Mesiac.
Jeden zo slnečných lúčov dopadol priamo na jeho povrch.
A Mesiac sa rozsvietil.
„Aha!“ zvolala Lili.
„Ty si vlastne iba odrážaš svetlo Slnka!“
„Presne tak,“ prikývol Mesiac.
„Som ako veľké vesmírne zrkadlo.“
Škriatok vytiahol malé zrkadielko.
Namieril naň baterku.
Na stene sa objavila svetelná škvrna.
„Vidíte?“ usmial sa.
„Zrkadlo nesvieti samo.“
„Iba odráža svetlo.“
„A Mesiac robí niečo veľmi podobné.“
Sofi sa pozrela na Mesiac.
„A prečo niekedy vyzeráš ako banán?“
Mesiac sa zasmial.
„To je ďalšie tajomstvo.“
Zrazu sa vedľa nich objavila malá planéta Zem.
Mesiac začal obiehať okolo nej.
Slnko svietilo stále z jednej strany.
Keď sa Mesiac pohyboval, sestry videli rôzne časti jeho osvetlenej strany.
„Teraz chápeš?“ spýtal sa škriatok.
„Niekedy vidíme celý Mesiac.“
„Niekedy iba polovicu.“
„A niekedy len tenký kosáčik.“
„Ale Mesiac sa nemení?“ opýtala sa Sofi.
„Nie.“
„Mení sa iba to, ktorú jeho osvetlenú časť práve vidíme zo Zeme.“
Potom ich Mesiac pozval na svoju Striebornú lúku.
Bola plná hviezdneho prachu.
V diaľke sa trblietali krátery.
Malí mesační škriatkovia stavali hrady z hviezdneho piesku.
„Mesiac je krásny,“ usmiala sa Lili.
„Aj keď nesvieti sám.“
Mesiac prikývol.
„Nie vždy musíme byť zdrojom svetla.“
„Niekedy stačí, keď ho dokážeme odrážať ďalej.“
Nastal čas vrátiť sa domov.
Sova ich opäť naložila na chrbát.
Keď pristáli pri dome, Mesiac stále visel na oblohe.
Sofi mu zamávala.
„Teraz už poznáme tvoje tajomstvo!“
Mesiac sa usmial.
A pokračoval v odrážaní slnečného svetla pre všetky deti na svete.
